Blog
Z každého podujatia vám prinášame zhnutie hlavných myšlienok, videozáznam a krátky zostrih.

Kampaň „My sme les“ od svojho spustenia koncom minulého roka zozbierala vyše 65 tisíc podpisov. Hovorí o devastácii národných parkov a vzácnych lesov a o bezohľadnej ťažbe dreva. Lesníci však ochranárov obviňujú z demagógie. Dokážu nájsť znepriatelené strany spoločnú reč?

Dekan Lesníckej fakulty na Technickej univerzite vo Zvolene Viliam Pichler nie je typickým lesníkom starej školy, no i tak je optimistickejší, než organizátori kampane „My sme les“. Na otázku, či slovenské životné prostredie prežije, odpovedá jednoducho: „Prežije, veď tých environmentálnych kríz už bolo veľa.“

Súčasné problémy nezľahčuje, roky v praxi mu však dávajú istý nadhľad. Obrovským problémom bola pred rokmi situácia so škodlivými emisiami a odumieraním jedle. Táto sa ale časom stabilizovala a to, čo pred rokmi bol najväčší problém slovenských lesov, si dnes už sotva niekto pamätá.

„Verím, že aj dnešné problémy sa dajú vyriešiť,“ hovorí. Tými najväčšími sú podľa neho voda a malé vodné elektrárne, a poľnohospodárska krajina, v ktorej dominujú obrovské monokultúrne lány bioenergetických plodín, čo negatívne ovplyvňuje diverzitu aj stavy zveri.

Lesník, ochranár a filmár Erik Baláž je jedným z iniciátorov kampane „My sme les“. Hovorí, že na Slovensku pozoruje dva trendy, ktoré sú rovnaké pri hospodárení s vodnými zdrojmi, poľnohospodárskou krajinou aj lesmi. „Jedným je, že čoraz väčšia časť Slovenska je ‘odprírodnená’“ a čoraz väčšie časti prirodzených ekosystémov degradujú.

„Z krajiny zmizli zvieratá, zmizli organické hnojivá, mizne život, miznú jarabice...“. Tieto veci podľa neho poukazujú na to, že krajinu vyčerpávame príliš intenzívnym hospodárením. Potom stráca svoje prirodzené funkcie.

Druhým trendom je klesajúca kvalita životného prostredia. V prípade poľnohospodárskej krajiny Baláž vidí dôsledky v nižšej kvalite samotnej pôdy. Tá sa prejavuje v kvalite potravín i zdraví samotného obyvateľstva.

Najviditeľnejšie sú ale tieto trendy v prípade lesov. Holoruby a úbytok zalesnených plôch pozorujeme už voľným okom. Podľa Baláža sa zhoršuje aj kvalita lesov. „Vieme to opäť zmerať napríklad úbytkom starých lesov alebo na tom, ako nám miznú vzácne druhy typu tetrov hlucháň.“

Bezzásahovosť ako riešenie?

Podľa Baláža pilotné projekty, akými sú Tichá a Kôprová dolina dokazujú, že zlý stav nie je nezvratný. Na týchto miestach sa les, príroda i pôda viditeľne regenerujú a vracajú sa tam chránené druhy. „Verím, že tieto dnes maličké fragmenty sú náznakom niečoho, čo by sa v budúcnosti mohlo zväčšovať.“

Nie každý s takýmto prístupom ale súhlasí a nielen na Slovensku prebiehajú vášnivé diskusie medzi zástancami rôznych prístupov ku správe lesov a životného prostredia. Rôzne časti spoločnosti majú odlišné očakávania od lesa. Kým ochranári zdôrazňujú najmä biodiverzitu a chránené druhy, iní sa na les môžu pozerať z rovnako legitímneho pohľadu hospodárskeho úžitku a zamestnanosti.

Ekonomický argument je obzvlášť dôležitý a legitímny v prípade súkromných vlastníkov, ktorí môžu mať dojem, že ochranári napádajú ich práva využívať vlastný majetok. Príkladom je zapísanie Karpatských bukových pralesov do zoznamu UNESCO, ktoré na východnom Slovensku vyvoláva medzi vlastníkmi nemalé vášne.

Môže sa aj vlk nažrať, aj koza ostať celá?

Môžu sa raz lesníci a lesoochranári dohodnúť? Ide o zásadný ideologický problém, ktorý nie je jednoduché prekonať. Tradičné lesníctvo pristupuje k lesu ako k niečomu, čo sa pestuje, čo treba obhospodarovať, inak by les nefungoval alebo neexistoval.

Ochranári majú opačný názor. „Ten les tu bol pred nami stovky miliónov rokov“ a podľa Baláža sa oň nemusíme starať, zachraňovať ho pred lykožrútom ani stavať z eurofondov lesné cesty pre prípad požiarov na miestach, kde požiare nebývajú.

Zároveň priznáva, že ho môžeme aj hospodársky využívať, avšak v rozumnej a udržateľnej miere. Samotná predstava bezzásahovosti časť lesníkov z princípu dráždi. Pichler tvrdí, že tak ako v celej spoločnosti, i v lesníckej komunite sa stráca schopnosť viesť dialóg.

Bez neho sa však skupiny navzájom nepochopia a nebudú schopné prijať logické argumenty. Akúkoľvek kritiku vnímajú ako útok. Kompromisné riešenia pritom nie sú sci-fi.

Svoju úlohu v tom má aj samotný štát. Ten by podľa Pichlera i Baláža mal kompenzovať súkromných vlastníkov lesov, ktoré však majú vysokú spoločenskú hodnotu a mali by byť chránené.

Okrem obmedzenia hospodárskeho využívania lesov za zavedenia istej miery bezzásahovosti minimálne v národných parkoch, je nutné diskutovať aj o tom, že lesy majú aj inú ekonomickú hodnotu, než len cenu dreva, ktoré z nich možno vyťažiť.

Typickým príkladom je turizmus. Na holoruby sa málokto bude chcieť prísť pozrieť a aj víchricou zdecimovaná monokultúra (rozmanitý les je prirodzene odolnejší) je menej pohľadná, než rôznorodý prales.

Aj turizmus však má svojich prirodzených odporcov, i tu treba hľadať rovnováhu. Aby lesy našu spoločnosť nerozdeľovali, ale slúžili nám všetkým, musia sporiace sa strany odložiť nevraživosť a byť schopné sadnúť si za jeden stôl a otvorene diskutovať.

Celé video z diskusie:


Článok vznikol na podujatí „Café Európa: Prežije slovenské životné prostredie?“ ktoré zorganizovalo 27. februára 2018 Zastúpenie Európskej komisie na Slovensku spolu so Slovenskou spoločnosťou pre zahraničnú politiku (SFPA) a Nadáciou Hansa Seidela. Diskutovali Viliam Pichler, dekan Lesníckej fakulty, Technická univerzita vo Zvolene a Erik Baláž, filmár, náčelník Lesoochranárske zoskupenie VLK Tatry.

Pin It

Prihláste sa na odber noviniek Café Európa