Blog
Z každého podujatia vám prinášame zhnutie hlavných myšlienok, videozáznam a krátky zostrih.

V súčasnosti je na Slovensku 12 okresov, ktoré sú oficiálne považované za „najmenej rozvinuté“. Čo to znamená, čo robíme pre ich rozvoj a bude ich ubúdať?

V marci 2016 bol vytvorený úrad splnomocnenca vlády SR pre podporu najmenej rozvinutých okresov. Zároveň boli identifikované tie okresy, kde je na Slovensku najvyššia nezamestnanosť a chudoba.

Aby bol okres takto evidovaný a dostávala sa mu od novovytvoreného úradu špeciálna pomoc, úroveň nezamestnanosti v ňom musí byť vyššia ako 1,6 násobok priemernej miery evidovanej nezamestnanosti v Slovenskej republike.

Dnes je takýchto okresov 12: Lučenec, Poltár, Revúca, Rimavská Sobota, Veľký Krtíš, Kežmarok, Sabinov, Svidník, Vranov nad Topľou, Rožňava, Sobrance a Trebišov.

Po roku existencie úradu splnomocnenca sa zatiaľ ich počet neznižuje – naopak, o pomoc sa hlásia ďalšie regióny. Požadujú zníženie koeficientu tak, aby pribudlo ďalších päť okresov: Košice-okolie, Gelnica, Bardejov, Medzilaborce a Snina.

Ako sme sa dostali do tejto situácie a ako sa dá pomôcť týmto „zabudnutým“ regiónom Slovenska?

Začať od seba

Podľa prvého splnomocnenca vlády SR pre rozvoj najmenej rozvinutých regiónov Antona Marcinčina je podstatné prekonať pocit, že najmenej rozvinutým okresom a regiónom sa musí začať venovať niekto z centra.

„Nikoho nezaujímajú ich problémy a nikto ich nebude riešiť, ak ich v prvom rade nezačnú riešiť oni.“ Plány od zeleného stola nebudú totiž nikdy fungovať, pokiaľ nebudú založené na skúsenostiach, znalostiach a potrebách priamo z konkrétnych miest a obcí, ktorým sa má pomôcť.

Iba tak možno presunúť výhody ekonomického rastu celého Slovenska aj do regiónov. „Slovensko rastie, všetky agregátne čísla sú veľmi pozitívne. Niekde z toho ale veľký úžitok nemajú.“

Úlohu svojho úradu vidí predovšetkým v tom, aby podnecoval diskusiu  medzi ľuďmi priamo v najmenej rozvinutých okresoch. Starostovia, podnikatelia i občania podľa neho „vedia veľmi presne pomenovať, čo je v ich regióne problémom, aj kde je ich potenciál, v čom sa ich región dokáže rozvíjať.“

Snaží sa byť impulzom, aby sa títo ľudia dali dokopy a vymysleli pre svoju obec, okres a región plán rozvoja sami. Vtedy majú v rukách konkrétne a zmysluplné požiadavky, ktoré môžu smerovať na vládu.

Takýmto spôsobom jeho úrad spolupracuje na príprave akčných plánov. Svojim časovým ohraničením síce mnohým kritikom pripomínajú neslávne socialistické päťročnice,  no podľa Marcinčina to má konkrétny dôvod, najmä „pretože tak presahujú trvanie jednej vlády.“

Chudoba nie je (len) na východe

Attila Agócs je primátorom mesta Fiľakovo, ktoré je v jednom z dvanástich najmenej rozvinutých okresov, Lučeneckom.

Jedným z problémov podľa neho je i to, že pri plánovaní regionálneho rozvoja úradníci často nemali reálnu predstavu o tom, kde najväčšia chudoba v skutočnosti je.

„Každý, kto v Bratislave premýšľa o Slovensku a o chudobe, si predstaví ďaleký východ, niekde pri ukrajinských hraniciach.“

mapa

V skutočnosti je ale päť z najmenej rozvinutých okresov v Banskobystrickej župe, a až osem z nich v južnej polovici Slovenska. Na juhu sú taktiež najviac koncentrované, čo prehlbuje problém.

To, čo tieto okresy podľa Agócsa spája, je predovšetkým vysoká a dlhodobá nezamestnanosť. Je v nich množstvo veľmi malých obcí, ktoré nemajú prostriedky a administratívu na to, aby boli vôbec schopné viesť rôzne projekty a tak im uchádzajú príležitosti a financie.

Taktiež sa tu koncentruje rómska populácia, ktorá má pre diskrimináciu o to väčší problém zamestnať sa.

Aj tí, ktorí si v týchto okresoch nájdu prácu, však majú problém vyžiť. V Lučeneckom okrese je priemerná mzda o 300 eur nižšia než je celoštátny - a o 140 eur nižšia - než je krajský priemer.

To všetko vedie k veľkej emigrácii občanov, najmä tých najschopnejších, preč z týchto okresov. „Takéto nízke mzdy nemotivujú ľudí aby neodchádzali, skôr ich naopak motivujú odísť preč.“ Tí, ktorí zostávajú, sa ocitnú v sociálnej pasci.

Neexistuje tu poriadna infraštruktúra, s pokračovaním výstavby diaľnic ani rýchlostných ciest na juhu Slovenska sa vôbec nepočíta. Prečo by aj, keď tu nesmerujú žiadni veľkí investori.

Tí sa tam prirodzene nehrnú, nielen preto, že nemajú vybudovanú infraštruktúru. Nenájdu tam ani pracovnú silu, kvôli silnej emigrácii z týchto okresov a preto, že dlhodobo nezamestnaní sa často nedokážu zamestnať, ani ak chcú.

Dlhodobá nezamestnanosť nevedie iba ku strate pracovných návykov, ale často aj ku hromadeniu dlhov a exekúciám. Pre  človeka v sociálnej pasci sa už neoplatí pracovať za mzdu, ktorú mu celú vezme exekútor.

Na takýchto ľudí sa však ostatní pozerajú z výšky namiesto toho, aby sa pokúšali chápať ich situáciu a aj legislatívne im pomôcť.

Obecný podnik ako cesta z chudoby?

Bardejovský okres je jedným z tých, ktoré by mali  zoznam najmenej rozvinutých rozšíriť . Zatiaľ ale zo strany úradu Antona Marcinčina nedostáva podporu.

V obci Raslavice,  ktorá je v Bardejovskom okrese, sa však starostovi Marekovi Rakošovi darí proti sociálnej pasci, v ktorej sa mnohí ľudia v tomto východoslovenskom regióne ocitajú, bojovať.

„V takomto regióne iba postaviť fabriku nestačí“ hovorí. Hlavnou náplňou intervencie  musí byť predovšetkým ľudí dostať do práce a udržať ich v nej, aby si opäť vybudovali pracovné návyky.

„Okrem toho s nimi ďalej pracovať, či už je to počas materskej škôlky a potom školy, postupne budovať generáciu, ktorá si bude schopná sama si prácu nájsť.“ V súčasnom stave totiž existujú rizikové skupiny, ktoré si jednoducho v tomto regióne nedokážu sami nájsť prácu a udržať sa v nej. Ako sa teda dá pomôcť týmto ľuďom?

Obec Raslavice má približne 2700 obyvateľov, z toho 400 Rómov, z ktorých je nezamestnaných 270. Od svojho zvolenia v roku 2014 preto Marek Rakoš buduje obecný podnik, ktorý funguje ako sociálna služba. Jeho hlavným cieľom teda nie je tvorba zisku ale pracovných miest.

Vybudoval komunitné centrum, sociálny podnik, zberný dvor, denný stacionár, terénnu sociálnu prácu a opatrovateľskú službu, vývarovňu, stavebný podnik i poľnohospodársky podnik. Vytvára tak sieť služieb, ktoré na seba nadväzujú a nielen vytvárajú ďalšie miesta pre dlhodobo nezamestnaných, ale aj prospech pre ďalšie ohrozené skupiny.

Opatrovateľská služba sa napríklad stará o dôchodcov, ktorí potrebujú každodennú pomoc. Komunitné centrum zas pomáha rodičom v starostlivosti o deti „napríklad, aby si mali kde robiť domáce úlohy.“

Obec je príkladom toho, že s chudobou a nezamestnanosťou sa dá niečo robiť a že aj aktivity v relatívne malej mierke môžu mať zmysel a väčší dopad, než veľké rozvojové stratégie. Bez pomoci a podpory štátu to však dlhodobo nejde.

Raslavice na svoju aktivitu nedostávajú žiadnu podporu okrem príspevku Úradu práce za zamestnávanie dlhodobo nezamestnaných. „Ale dlhodobo to určite udržateľné nie je.“

Starostovia Agócs a Rakoš sa so splnomocnencom vlády Marcinčinom zhodli na tom, že je nevyhnutné naďalej podporovať obce, ktoré na svojej lokálnej úrovni takto dokážu bojovať s chudobou najefektívnejšie.

Okrem rozšírenia takejto podpory by centrálna vláda mala zaviesť opatrenia a zmeniť pravidlá tak, aby sa jednotlivci, ktorí o to majú záujem, dokázali zo sociálnej pasce vytrhnúť. Pokiaľ ostanú ponechaní na milosť exekúciám a dlhom, problémy sa budú kopiť nielen im, ale v celom regióne.

Celé video z diskusie


Článok vznikol na podujatí „Chudoba v zabudnutých regiónoch“ ktoré zorganizovalo 30. mája 2017 Zastúpenie Európskej komisie na Slovensku spolu so Slovenskou spoločnosťou pre zahraničnú politiku (SFPA). Diskutovali Anton Marcinčin, Splnomocnenec vlády SR pre podporu najmenej rozvinutých okresov, Attila Agócs, primátor mesta Filakovo a Marek Rakoš, starosta obce Raslavice.

Pin It

Prihláste sa na odber noviniek Café Európa