Blog
Z každého podujatia vám prinášame zhnutie hlavných myšlienok, videozáznam a krátky zostrih.

Užívanie dopingu sa prieči všetkým ideálom, ktoré sa so športom spájajú, no túžba zvíťaziť je často silnejšia. Odmenou za štátom riadený doping v Rusku je štvorročný dištanc na všetkých významných športových súťažiach.

Športujeme aby sme sa zabavili, schudli, boli zdraví, vyčistili si hlavu, ale aj aby sme prekonávali samých seba. Športu sú vlastné silné emócie a učí nás vyrovnať sa s pocitom víťazstva i prehry. Kým niekoho prehra motivuje k tréningu, iní začnú hľadať „alternatívne“ cesty k úspechu. Mnohí športovci preto siahnu po zakázanom dopingu.

Zober loptu, nie doping

Hoci panuje väčšinová zhoda, že doping je zlý, s prehreškami sa stretávame pomerne pravidelne. Známym je prípad bývalého amerického cyklistu Lancea Armstronga, kauza štátom riadeného dopingu v Rusku a niekoľko ďalších.

Podľa päťnásobnej olympijskej reprezentantky Slovenska v biatlone Martiny Halinárovej je tiež veľkým problémom doping na amatérskej úrovni. Mnohí amatérski športovci dopujú vedome i nevedome s tým, že ich výživové doplnky obsahujú látky škodlivé pre organizmus a na profesionálnej úrovni sú zakázané. Nepriamu zásluhu na dopingu majú aj rodičia, ktorí svoje deti neustále tlačia k lepším výkonom.

Tomáš Pagáč zo Antidopingovej agentúry SR zdôraznil, že o negatívnych účinkoch dopingu je dôležité hovoriť aj v rámci vzdelávania na školách. „V boji s dopingom by mali byť prevencia a testovanie vo vzťahu 50:50,“ uviedol počas diskusie Café Európa v Banskej Bystrici.

Osveta je v tomto smere stále potrebná a pokiaľ mladí nádejní športovci vidia doping u profesionálov, výchove k zdravému a férovému športu to nepomáha.

Keď podvádza štát

Radosť zo športového úspechu sa veľmi dobre prenáša na fanúšikov na tribúnach aj za televíznymi obrazovkami. S tým máme skúsenosť aj na Slovensku, či už ide o úspechy v hokeji, biatlone, vodných disciplínach, cyklistike, rýchlej chôdzi a ďalších športoch.

Poslaním štátu je okrem iného zabezpečiť aby sa jeho občania mali dobre, aby boli spokojní a podľa možností aj šťastní. Odhliadnuc od ďalších pozitívnych efektov športu, už len z tohto dôvodu by mal mať štát záujem aktívne sa podieľať na športových úspechoch svojich reprezentantov.

To možno urobiť dvomi spôsobmi. Čestne, predovšetkým vytváraním vhodných podmienok na rozvoj talentov, alebo nečestne, manipulovaním súťaží a podporou dopingu.

Štátom riadený doping nie je žiadnou novinkou.

V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch existoval aj v Československu, priamo pod dohľadom Ústredného výboru Komunistickej strany Československa. Ako uviedol športový redaktor Dušan Gabáni: „Športovci museli podpísať starostlivosť v ktorej boli ako peniaze, tak aj pilulky.“ Za vstup medzi reprezentačnú športovú elitu, s ktorou sa spájal vedome, či nevedome aj doping, mnohí zaplatili vážnymi zdravotnými problémami. Podobným spôsobom bol doping organizovaný aj v Sovietskom zväzeVýchodnom Nemecku.

Dopingovým prehreškom sa úplne nevyhli ani Spojené štáty, ktoré zrejme nemali podobné dopingové programy, ale minimálne v niekoľkých prípadoch kryli pozitívne nálezy svojich športovcov.

Podľa Tomáša Pagáča existovalo aj v minulosti veľa zakázaných dopingový látok, avšak analytické možnosti boli obmedzené a tak sa na doping nie vždy prišlo.

Posledných päť rokov v médiách najviac rezonuje prípad štátom riadeného dopingu v Rusku. Svetová antidopingová agentúra (angl. skratka WADA) počas tohto obdobia opakovane konštatovala zásadné porušenia antidopingových pravidiel v súvislosti s olympijskými hrami v Londýne, Soči i ďalšími športovými podujatiami.

Na dopingu a manipulácii so vzorkami sa podľa zistení WADA podieľala Ruská národná antidopingová agentúra (RUSADA), Ruské ministerstvo športu aj tajné služby (FSB). Výsledkom vyšetrovania bolo spätné odňatie množstva medailí aj vylúčenie Ruska zo Zimnej olympiády 2018 v Pchjongjangu. Štartovať vtedy mohli len vybraní športovci a výhradne pod olympijskou vlajkou.

Aj keď by sa mohlo zdať, že týmto trestom sa celá kauza uzatvorí, ďalší vývoj ukázal, že Rusko nie je ani naďalej ochotné vykonať dostatočnú nápravu. Odmieta sa podvoliť pravidlám Svetového antidopingového kódexu, hoci je jeho dobrovoľným signatárom.

Rusko preto postihol v decembri minulého roka ďalší trest. Podľa neho, okrem iného, v nadchádzajúcich štyroch rokoch Rusko nebude môcť organizovať významnejšie športové podujatie, na podujatí sa nebudú môcť zúčastňovať ruskí štátni predstavitelia a zamestnanci a ruskí športovci budú môcť súťažiť opäť len pod olympijskou vlajkou.

Nie je prekvapením, že Rusko sa proti tvrdému trestu odvolalo a o finálnom rozsudku bude rozhodovať Športový tribunál (CAS) v Lausanne. Z doterajšieho priebehu dopingového škandálu však možno očakávať, že odvolanie úspešné nebude.

Kolektívna vina

Rovnako ako v roku 2018, aj dnes sa okolo prísneho verdiktu rozpútala diskusia o jeho správnosti a o uplatňovaní kolektívnej viny. „Ak športovec nemôže štartovať pod vlastnou vlajkou, je to veľký zásah do jeho psychiky, teda aj do jeho výkonu,“ argumentovala hlavná kontrolórka slovenského športu Alica Fisterová.

Kriticky sa na trest pozerá aj olympionička Martina Halinárová, ktorá v diskusii uviedla: „Keď ste v reprezentácií, ste hrdí, že máte vlajku. Zobrať Rusom vlajku je tá najväčšia potupa pre športovcov.

Naopak, podľa členky Medzinárodného olympijského výboru Danky Bartekovej ide o dobré kompromisné riešenie, víťazstvo zdravého rozumu a potvrdenie princípu ochrany čistých športovcov. V hre bol aj trest, ktorý by znamenal úplný zákaz pre všetkých ruských športovcov, bez výnimky, ale komisia napokon jednohlasne prijala miernejší trest.

Otázku, či ide o kolektívnu vinu alebo nie si musí zodpovedať každý dotknutý športovec sám. Zatiaľ čo pre jedného účasť na olympiáde bez ruskej vlajky môže byť potupou, iný športovec to môže vnímať, naopak, pozitívne. Štart na súťaži bude totiž povolený len dôsledne skontrolovaným športovcom, teda ich úspech nebude môcť nikto spochybňovať a pripisovať štátom riadenému dopingu.

Podvod sa z ľudskej spoločnosti nevytratí asi nikdy, to však neznamená, že naň netreba poukazovať a odsúdiť ho. O to viac v prípade ruského dopingu, ktorý nadobudol obrovských rozmerov a pošpinil mená mnohých čestných športovcov. Odhliadnuc od osobného názoru na tento trest, nič sa nemení na skutočnosti, že štát, ktorý vedome riadi doping a zneužíva šport na politické účely, koná v rozpore so všetkými ideálmi, ktoré sa so športom spájajú.

Video z diskusie


Článok vznikol na podujatí „Šport ako nástroj mocenskej politiky?“, ktoré zorganizovalo 18. februára v Bratislave Zastúpenie Európskej komisie na Slovensku v spolupráci so Slovenskou spoločnosťou pre zahraničnú politiku (SFPA). S Jurajom Hajkom diskutovali: hlavná kontolórka športu Alica Fisterová, športový redaktor TA3 Dušan Gabáni, bývalá olympijská reprezentantka Slovenska v biatlone Martina Halinárová a Tomáš Pagáč z Antidopingovej agentúry Slovenskej republiky.

Pin It

Prihláste sa na odber noviniek Café Európa