Predchádzajúce diskusie v Žiline

Recept na boj s korupciou

Kategória: Žilina   |   Napísal: Tomáš Madleňák
Posledná aktualizácia: utorok, 21. február 2017, 20:23   |   Prečítané: 434x

korupciaNie je to tak dávno, čo Slovenskom prehrmela bombastická správa. Podľa britského Business Insider je Slovensko druhou najskorumpovanejšou krajinou rozvinutého sveta. Úplatky u lekárov či na polícii. Rodinkárstvo pri obsadzovaní štátnych ale i súkromných pozícií. Prideľovanie dotácií na základe straníckej príslušnosti. Predražené štátne zákazky, miliardy zo štátneho rozpočtu stratené nákupmi „teplého vzduchu“ alebo pri podvodoch s DPH. To všetko spadá pod jeden súhrnný pojem – korupcia.

Čo je to korupcia?

„Pod pojem korupcia sa zvykne dávať približne tucet, niekedy až 15 rôznych druhov aktivít“ hovorí výskumník z Katedry politológie UK Pavol Baboš. Zmestí sa pod ňu teda naozaj pestrá škála aktivít. Transparency International, ktorá zostavuje najznámejší rebríček krajín podľa miery vnímanej korupcie, ju definuje ako zneužitie moci, ktorá bola človeku zverená, pre osobný prospech.

Čo je pre korupciu taktiež charakteristické, sú jej zhubné dôsledky na spoločnosť. A to tak v prípade veľkej korupcie, kde ide o milióny eur, ako i v prípade malej korupcie. „Čo spôsobuje väčšiu škodu v konečnom dôsledku, ak je ukradnutý milión na jednej strane, a na druhej je tam bonboniéra za tri eurá? Čo ale ak je tých bonboniér za tri eurá milión?“ upozorňuje Baboš.

Pavol Lacko z Aliancie Fair-play upozorňuje, že ľudia majú prirodzenú tendenciu nemorálne konanie ospravedlňovať, ak sa týka ich samých. Existujú štúdie, ktoré hovoria, že „radi klameme samých seba, vlastné etické zlyhania zmenšujeme.“ Práve podceňovanie významu malých aktov korupcie v našich každodenných životoch je pritom tým, čo dovoľuje rásť aj veľkej korupcii. Ak tolerujeme bonboniéru za 3 eurá, sme náchylnejší odpustiť aj krádež miliónov.

Malá vs. Veľká korupcia

Aj keď podľa umiestnení Slovenska v rôznych rebríčkoch merajúcich korupciu, alebo skôr jej vnímanie verejnosťou, by sa mohlo zdať, že situácia na Slovensku zostáva desaťročia nezmenená, nie je tomu tak. Pavol Baboš upozorňuje, že podľa dát sociologického ústavu SAV sa v posledných rokoch významne posunula situácia najmä v oblasti malej korupcie. Tú sú ľudia čoraz menej ochotní tolerovať a stáva sa čoraz menšou samozrejmosťou. Dokonca môžeme konštatovať, že „väčšina populácie sa za posledných 5 rokov ani raz nestretla so situáciou, že by museli dať úplatok.“

Situácia sa ale sotva posunula v oblasti veľkej korupcie, kde sa jedná o státisíce až milióny eur a ktorá siaha k najvyšším politickým miestam. Tu podľa Lacka nie je najväčším problémom to, že voči týmto prípadom korupcie nebola vyvodená trestnoprávna zodpovednosť, ale že nebola vyvodená ani žiadna politická zodpovednosť. Tá sa má prejaviť ihneď, ako vznikne podozrenie, „v zahraničí sa odstupuje už za oveľa menšie prehrešky, než aké tu my tolerujeme.“

Najdôležitejším aktérom, ktorý ale má moc vyvodiť najväčšiu politickú zodpovednosť za korupciu, sú však voliči. „Keby po prvom škandále, Veľký Slavkov, prvej Ficovej vláde klesli preferencie o polovicu, keby po druhom veľkom škandále bolo stotisíc ľudí v uliciach a po treťom veľkom škandále sa nedostali ani do parlamentu, tak všetky ostatné strany, to mi verte, si z toho vezmú príklad a ponaučenie.“ hovorí Baboš.

Zdá sa teda, že hoci sa úplatky z našich každodenných životov postupne vytrácajú, morálne odsúdenie korupcie má na našich vlastných hodnotových rebríčkoch stále relatívne nízku priečku. Podľa Baboša sa dá to, že niekto tvrdí, že mu vadí korupcia, no napriek tomu zostáva voličom strán, ktoré sú s korupciou spájané, vysvetliť iba dvoma spôsobmi. „Buď klame, alebo tá korupcia nie je uňho v rebríčku problémov na prvom mieste a rozhoduje sa podľa niečoho iného. Ak nám vadí korupcia, tak sa podľa toho rozhodujme.“

Živná pôda pre extrémizmus?

Téma skorumpovanosti politiky a politických strán je obľúbenou témou aj pre narastajúci počet antisystémových a extrémistických strán a ich prívržencov. Je však na mieste pochybovať, či ide o skutočný dôvod ich podpory, alebo skôr o zámienku. Najmä pri pohľade na reálne fungovanie týchto strán, ktoré ukazuje, že rodinkárstvo, stranícku patronáž a korupciu majú zapísané priamo vo svojej DNA.

Lacko hovorí, že je to prirodzené. Totalitné a nedemokratické strany a režimy minulosti rozhodne neboli bez korupcie. Naopak, často ju využívali ako súčasť svojho systému, ovládania a odmeňovania poslušných. Posun od skorumpovaného systému ku systému bez korupcie nemôže v žiadnom prípade ísť smerom od slobody a demokracie k totalite, naopak.

I keď extrémistické strany dneška žnú zo situácie živenej desaťročia a z nahromadenej frustrácie a nespokojnosti, podľa Lacka treba pamätať, že boj proti korupcii je „evolúcia, nie revolúcia.“

Recept ako na korupciu

V postsocialistickom tábore krajín strednej a východnej Európy sa mnohé oči upierajú na dve krajiny, ktoré sa v oblasti boja s korupciou vymykajú štandardu. Jednou je Estónsko, a tou druhou Rumunsko.

Estónsko je podľa Baboša príkladom krajiny, ktorá korupciou odmietla zdola vďaka vytvoreniu kultúry zásadne odmietajúcej korupciu. Po nadobudnutí samostatnosti sa samotná estónska národná identita vyformovala na vymedzení sa voči všetkému, čo je ruské. Keďže korupcia bola neoddeliteľnou súčasťou sovietskeho systému, i tá dostala takúto nálepku a tolerancia voči jej prejavom bola od začiatkov estónskej štátnosti veľmi nízka. „Ak bolo podozrenie, že nejaký politik sa správa korupčne, tak sa automaticky začalo špekulovať o tom, či nemá blízko k Rusom.“

Rumunsko je opačným príkladom. Rozhodujúcu úlohu tu zohralo niekoľko správnych ľudí na správnych miestach, ktorým sa podarilo presadiť tie správne zákony. Hlavným rozdielom medzi Rumunskom a Slovenskom je podľa Lacka miera nezávislosti inštitúcií, najmä prokuratúry a polície. Na nedávny pokus Rumunskej vlády zvrátiť tento proces už reagovala i rumunská spoločnosť veľmi aktívne. Obrániť boj proti korupcii v ich krajine prišli na námestia Bukurešti státisíce ľudí.

Oproti tým sa pár stoviek protestujúcich pred komplexom Bonaparte zdá ako hŕstka. Nezodpovedanou otázkou zostáva, či by ich bolo viac, ak by občania Slovenska verili v reálnu možnosť potrestania vinníkov nezávislými vyšetrovateľmi a súdmi.

Európsky liek?

Počas diskusie v Žiline padol z publika zaujímavý návrh. Ak korupciu „z hora“ u nás nikto nie je ochotný či schopný riešiť, nemohla by nám pomôcť Európska únia – napríklad európsky prokurátor?

Baboš aj Lacko sa však zhodujú v tom, že začať musíme od seba. Na európskej úrovni už dnes funguje úrad boja proti podvodom OLAF. Jeho funkčnosť a efektívnosť sú však priamo úmerné ochote a otvorenosti národných úradov. Ak príde vyšetrovateľ z inej krajiny, je napríklad odkázaný na preklady dokumentov. Miestni úradníci mu môžu hádzať polená pod nohy. Ak by bol vyšetrovateľ hoc aj Slovák, tlak naňho môže byť vyvíjaný ešte viac. Najmä, ak by vyšetrovateľov pre prípadný úrad európskeho prokurátora navrhovali vlády.

Ako teda bojovať s korupciou na Slovensku? Pavol Lacko hovorí, že potrebujeme dve veci, „občiansku odvahu, teda aby sme korupciu sami odsudzovali a nebáli sa na ňu poukazovať. A druhú, aby z ľudí, ktorí tak spravia, štát nerobil škodnú.“


Článok vznikol na podujatí „Café Európa: Ako zastaviť korupciu?“ ktoré zorganizovalo 15. februára 2017 Zastúpenie Európskej komisie na Slovensku s pomocou Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku (SFPA). Diskutovali Pavol Baboš z Katedry politológie Filozofickej fakulty UK v Bratislave a analytik mimovládnej organizácie Aliancia Fair Play Pavol Lacko.

logo

© 2015 Café Európa