Predchádzajúce diskusie v Košiciach

Kto sú dnešní extrémisti?

Kategória: Košice   |   Napísal: Tomáš Madleňák
Posledná aktualizácia: pondelok, 20. marec 2017, 11:56   |   Prečítané: 1079x

extremistiOd volieb v marci 2016 je na Slovensku extrémizmus veľmi diskutovanou témou. Úspech Kotlebovej ĽSNS do istej miery extrémizmus v našej krajine normalizoval – to, čo bolo nedávno extrémom, je dnes súčasťou parlamentu. Čo to vlastne je extrémizmus? Kto je to extrémista? Ako s ním môžeme v tejto situácii bojovať?

Problémom extrémizmu a prípadného boja s ním je najmä to, že ho nedokážeme zadefinovať. Nepriateľa nielen nepoznáme, ale ani ho nevieme presne pomenovať. To do karát samozrejme nahráva skôr jemu, než obhajcom slobody a demokracie.

Právnička Jana Rojčeková upozorňuje na fakt, že extrémizmus vlastne v slovenskom právnom poriadku vôbec nie je zadefinovaný. Nie je jednoduché právne zadefinovať niečo, čo nedokážeme zadefinovať ani v spoločenskej debate.

Bývalý predseda komisie pre koordináciu postupu boja proti extrémizmu na ministerstve vnútra SR Pavol Draxler hovorí, že politický extrémizmus vždy závisí od kontextu a doby. Keďže extrém je niečo čo ide mimo zaužívaného právneho, spoločenského a politického rámca, „za socializmu boli extrémistami demokrati.“

Doterajšie pokusy zadefinovať extrémizmus preto dopadli rozporuplne. Podľa Rojčekovej bola posledným takýmto pokusom definícia Ministerstva vnútra. Tá ale bola tak široká, až prestala byť efektívnou a užitočnou. „Zrazu sa aj Greenpeace stal ‘extrémistickým’.“

Bez právnej definície je však ťažké až nemožné extrémizmus efektívne postihovať a bojovať proti nemu. Legislatíva síce v minulosti zadefinovala pojmy ‘extrémistický čin‘ a ‘extrémistický materiál‘, podľa Draxlera sa takto ale iba premenovali rasovo motivované trestné činy. Extrémizmus by však mal zahŕňať širšie spektrum nebezpečných javov.

Komentátor a novinár Arpád Soltész si nemyslí, že by nám poučky a definície pomáhali. Naopak, o nalinajkované zadefinovanie extrémizmu sa podľa neho snažia často práve samotní extrémisti. Ich cieľom je dodefinovať pojmy extrémizmu, fašizmu a nacizmu do nepoužiteľnosti. „Nájdu si nejakú slovníkovú definíciu a keď ju v jedinom znaku nespĺňajú, tak nimi nie sú.“

Kto je či nie je extrémistom podľa neho vieme dostatočne dobre odhadnúť inštinktívne. Ak niekto presadzuje násilné riešenia a snaží sa podkopať demokraciu, nie je sa o čom baviť. V prípade Kotlebovej ĽSNS je teda verdikt jasný.

Kotlebovci začínali ako občianske združenie Slovenská pospolitosť. Keď toto transformovali na stranu, bola ústavným súdom zakázaná. Otvorene totiž hlásala nahradenie demokracie stavovským systémom, odkaz na fašistický vojnový Slovenský štát.

Takých odkazov v prípade Kotlebovcov nie je málo. Dnes už uniformy nápadne pripomínajúce rovnošatu Hlinkovej gardy, slovenskej mutácie nacistickej SS, a fakľové pochody, vymenili za obleky. Stále sú to však tí istí ľudia a ich názory sa nezmenili, iba ich umnejšie skrývajú.

Ako bojovať proti extrémizmu?

V boji a potláčaní extrémizmu, ktorý sa snaží zničiť náš systém, Slovensko robí žalostne málo. Je prirodzené, že organizmus sa snaží zbaviť sa toho, čo na ňom parazituje a snaží sa ho zabiť. Presne takou chorobou extrémizmus pre demokraciu je.

Na Slovensku mimoriadne chýba predovšetkým komplexná a systematická analytika problému. Extrémisti a radikáli nie sú jednoliata a homogénna masa. Dnes medzi nich patria neonacisti, neofašisti, ale aj neostalinisti a radikálna ľavica. Paradoxne si medzi sebou rozumejú a nerobí im problém spolupracovať.

Každá z týchto podskupín má iné motivácie a je proti nej potrebné zvoliť upravenú stratégiu. Na Slovensku takéto analýzy a komplexné stratégie chýbajú. Ak príslušné úrady tvrdia, že existujú, no sú tajné, podľa Draxlera ide o zavádzanie. Utajovať ich totiž nemá žiaden zmysel a úrady takto iba zakrývajú svoju nečinnosť a neefektivitu v práci.

Istú nádej poskytuje najnovší krok ministra vnútra, vytvorenie špeciálnej protiextrémistickej jednotky. Podobná pri Ministerstve vnútra už v minulosti fungovala, medzi rokmi 2004 až 2008. Podľa Draxlera mala konkrétne viditeľné výsledky v objasňovaní a trestaní rasovo motivovaného násilia.

Avšak centrálna jednotka, akokoľvek špičková, vyrieši iba málo, ak dobre nefunguje celý policajný zbor. Centrálna jednotka by mala bojovať s extrémizmom na regionálnej až medzinárodnej, a strategickej úrovni. Nemôže sa zapodievať s konkrétnymi malými prípadmi. Tie musí byť schopný riešiť každý radový policajt v každom okrese.

Charakter a prejavy extrémizmu sa navyše za tie roky zmenili. Oproti minulosti sú dnes menším problémom každodenné fyzické útoky neonacistov v uliciach miest. Extrémizmus sa šíri inými, sofistikovanejšími cestami. Najväčším zlyhaním politikov je, že preniká aj do samotných silových zložiek.

Tie podľa Soltésza prirodzene priťahujú istý typ ľudí a samotná polícia bez vedenia politikov nemá mnoho vôle niečo s tým robiť. „Polícii policajný štát vyhovuje.“

Aj ak by sa slovenské úrady hneď zajtra zobudili a začali školiť a cvičiť celý policajný zbor vrátane najnižšie postavených pochôdzkarov, polícia, prokuratúra a súdy môžu maximálne potlačiť prejavy extrémizmu, nie extrémizmus samotný.

Reálna hrozba

Podľa Draxlera sú problémom dve skupiny ľudí. Tou prvou sú isté zraniteľné osoby, ktoré sú ochotné skutočne sa pre extrémizmus zapáliť a aktívne ho podporovať. Tou druhou a početnejšou sú jeho tichí podporovatelia. V ich prípade je hlavnou emóciou strach.

Najlepšou živnou pôdou pre strach je nevedomosť. Základom pre šírenie extrémizmu je teda 28 rokov zanedbávané školstvo. Práve to vytvára situáciu, kedy je až príliš ľahké ľudí presvedčiť o čomkoľvek, živiť v nich strach a získavať ich podporu aj pre extrémistické strany.

Túto aktívnu rolu zohrávajú rôzne extrémistické, konšpiračné a iné takzvané „alternatívne médiá“ a skupiny. Robia tak aj vďaka nezanedbateľnej podpore istej mocnosti, ktorej silné, fungujúce a kooperujúce demokracie v Európe nevyhovujú.

Viniť zo všetkého iba Rusko by však bolo naivné a nebezpečné preto, že by sme mohli zabudnúť či nevšimnúť si, ako si podpiľujeme konár i my sami. Soltész upozorňuje, že stratégiu zneužívania  strachu pre vlastný politický zisk si osvojili aj už prakticky všetky „štandardné“ strany na slovenskej scéne.

Pred poslednými voľbami sa hlavnou témou stali utečenci a to napriek tomu, že tento problém u nás prakticky neexistuje. Podľa Soltézsa v komunikácii tejto témy absolútne zlyhali tak médiá ako i politici, ktorí sa správajú „absolútne samovražedne.“

Výsledky volieb totiž ukázali, že radikalizáciou situácie a stratégiou šírenia strachu politici dosiahli iba to, že legitimizovali tieto témy pre skutočných extrémistov. Dnes namiesto deeskalácie situácie opäť prilievajú olej do ohňa. Keďže žiadni utečenci neprišli, obrátili sa proti Rómom. Prospieva to opäť jedine Kotlebovi.

Soltész tiež upozorňuje, že táto hrozba môže byť v skutočnosti oveľa väčšia, než sme si ochotní priznať. Prieskumné agentúry totiž jeho voliči vnímajú ako súčasť establišmentu, ktorý chcú zrútiť. Údajne taktiež dostávajú inštrukcie, že v prípade oslovenia takouto agentúrou majú odpovedať nepravdivo, že by volili SaS alebo SMER-SD.

Najbližšie voľby by nám tak mohli priniesť ďalšie veľké prekvapenie, keďže ak sa Arpád Soltész nemýli, reálna podpora neofašistickej strany Kotleba-ĽSNS z nej môže spraviť druhú najsilnejšiu stranu, či dokonca sa doťahovať na prvú priečku.


Článok vznikol na podujatí „Café Európa: Kto sú dnešní extrémisti?“ ktoré zorganizovalo 14. marca 2017 Zastúpenie Európskej komisie na Slovensku s pomocou Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku (SFPA). Diskutovali nezávislý expert a bývalý predseda komisie pre koordináciu postupu boja proti extrémizmu na Ministerstve vnútra SR Pavol Draxler, právna expertka na extrémizmus Jana Rojčeková a komentátor portálu noviny.sk Arpád Soltész.

logo

© 2015 Café Európa