Blog
Z každého podujatia vám prinášame zhnutie hlavných myšlienok, videozáznam a krátky zostrih.

Francúzske prezidentské voľby s napätím sledovala celá Európa, rozhodovalo sa v nich totiž nielen o budujúcom smerovaní Francúzska. Mohli znamenať i dramatický zvrat vo vývoji celej Európskej únie. Nakoniec však presvedčivo vyhral centrista Emmanuel Macron, ktorý vo svojej kampani stavil práve na podporu únie. Je to však skutočné víťazstvo nad extrémizmom, alebo sa Národný front môže opäť vrátiť ešte silnejší?

Išlo o najostrejšie sledovanú udalosť v Európe od britského referenda o brexite. Mohla totiž viesť k ďalšiemu podobnému referendu, možno dokonca k rozpadu celej Európskej únie.

Ťažko si  zmysel EÚ, či jej ‘raison d´être‘ ako hovoria Francúzi, možno predstaviť bez krajiny, ktorá bola súčasťou európskeho projektu od jeho začiatkov. Poslaním Európskych spoločenstiev, vytvorených po druhej svetovej vojne, bolo totiž predovšetkým zabezpečiť, aby sa neopakovali konflikty medzi odvekými európskymi rivalmi – Francúzskom a Nemeckom.

Do druhého kola tohtoročných francúzskych prezidentských volieb sa ale, podľa očakávaní, dostala práve politička, ktorej program stojí na nacionalizme, uzatváraní sa svetu a sľube referenda o vystúpení z EÚ – frexitu.

Francúzi si však veľmi presvedčivo vybrali presný opak. Emmanuel Macron, hoci tiež neštandardný politik „vytvorený“ krátko pred voľbami, sa odvážne a jednoznačne pred voľbami k EÚ prihlásil. A získal v nich 66,1% hlasov.

Fenomén Macron

V druhom kole prezidentských volieb sa proti sebe vo Francúzsku postavili dvaja v podstate nesystémoví  politici. Antiestablišmentová populistka Marine le Pen a Emmanuel Macron, politik bez politickej strany.

Macronovi, bývalému bankárovi a ministrovi hospodárstva v kabinetepremiéra Manuela Vallsa, sa podarilo zachovať si imidž nesystémového politika. Už ako minister vystúpil zo Socialistickej strany a pôsobil ako nezávislý.

To mu pomohlo získať si sympatie mnohých voličov, ktorí boli v týchto voľbách znechutení z tradičných strán. „Veľká časť Macronových voličov volila antiestablišment.“ hovorí i bývalá veľvyslankyňa SR vo Francúzsku Mária Krasnohorská.

Macron tak ubral voličov svojej súperke, pretože ponúkol aj frustrovaným voličom šancu voliť proti štandardným stranám, ktoré vnímali ako skorumpované a pritom nevoliť extrémizmus.

To sa odrazilo i v predvolebnej kampani a debatách. Hlavnou snahou Marine le Pen bolo poukazovať na Macronovu minulosť a presvedčiť voličov, že nie je alternatívou, ale súčasťou systému. „Pán Macron je Hollandovým dieťaťom, je to Hollande junior!“ boli jej obľúbené frázy.

Macron podľa vedúceho zahraničného spravodajstva denníka SME Matúša Krčmárika v debatách proti týmto útokom postavil konštruktívne riešenia: „Macron  hovoril konkrétne, čo je problém a ako to treba riešiť. Le Penová, tá väčšinou iba útočila na Macrona a hovorila mu, že je Hollande 2.“

Ďalším úspešným ťahom Macronovej kampane, ktorý mu pridal na imidži alternatívneho politika i rozšíril skupinu jeho potenciálnych voličov bolo, že sa mu podarilo preklenúť pravo-ľavé delenie.

„Odmietol bipartitný systém“ teda striedanie ľavice a pravice, hovorí Krasnohorská „aj zloženie vlády, ktorú predstavil, je splnením týchto sľubov. Má tam republikánov – výrazných pravicových ministrov. Má tam ľavicových politikov, má celý rad zástupcov občianskej spoločnosti a má aj rodovú paritu, teda 11 mužov a 11 žien.“

Jedny voľby za nami, ďalšie pred nami

Výsledok prezidentských volieb je vo Francúzsku iba polovicou úspechu. V tamojšom poloprezidentskom systéme je moc rozdelená medzi prezidenta a parlament.

Aby nedochádzalo k patovým situáciám, kedy je prezident z jedného tábora a parlament ovláda druhý (tzv. kohabitácia) a ani jedna strana nie je schopná vládnuť efektívne, dnes bývajú francúzske prezidentské i parlamentné voľby v ten istý rok.

V parlamentných voľbách sa zvyčajne iba potvrdí to isté rozhodnutie, aké voliči spravili pri tých prezidentských. Avšak situácia je tento rok radikálne odlišná.

V prezidentských voľbách sa v druhom kole totiž proti sebe nepostavili, ako to tradične býva, predstaviteľ hlavnej ľavicovej a predstaviteľ hlavnej pravicovej strany.

Stále v nich proti sebe kandidátka Národného frontu, ktorý má v parlamente 2 poslancov a kandidát bez politickej strany, podporovaný iba rodiacim sa hnutím Vpred! (En Marche!), ktoré sa už premenilo na stranu Republika vpred! (La République en marche!).

Tradičné strany, ktoré zvykli vo Francúzsku súperiť, ľavicoví socialisti a pravicoví republikáni, v prezidentských voľbám úplne pohoreli. Nie je dôvod domnievať sa, že rovnako nepohoria i pri nadchádzajúcich parlamentných voľbách.

Podľa Krasnohorskej je ľavica vo Francúzsku absolútne roztrieštená, rastú snáď iba radikálni ľavičiari ako Jean-Luc Mélenchon. Slabá ľavica pritom nie je výhradne francúzsky problém – socialistické a ľavicové strany s postupným ubúdaním robotníckej triedy strácajú svojich tradičných voličov všade v Európe a nedarí sa im nachádzať nové témy.

Francúzska pravica, poznačená korupčnými škandálmi, na tom nie je omnoho lepšie. Navyše „ťažko si predstaviť, aké tváre ponúkne, keď tie dôležité jej vzal Macron.“

Nový normál politického boja?

Politický súboj v demokratických krajinách sa spravidla odohráva na základnej deliacej línii, ktorá existuje i v spoločnosti. Na oboch stranách tejto línie sa formujú strany, ktoré zápasia o voličov.

Dlhé roky bolo tým hlavným pravo-ľavé delenie. Aj Francúzske voľby ale ukazujú, že toto delenie je čoraz menej relevantné. V druhom kole prezidentských volieb sa proti sebe postavili dvaja kandidáti, ktorí dokázali používať tak pravicové ako i ľavicové argumenty.

To, čo ich odlišovalo najviac, je práve postoj k Európskej únii a témam ako sú migrácia, ľudské práva a práva menšín. Je toto nové hlavné delenie v spoločnosti? Máme sa pripraviť na to, že hlavný politický zápas sa presúva na toto pole?

V parlamentných voľbách opäť uvidíme na jednej strane Macronovu centristickú, no najmä proeurópsku a prodemokratickú stranu. Zdá sa, že táto strana starým štandardným stranám úplne „vypáli rybník“.

Kto iný, ak nie práve Národný front, bude potom hlavnou opozičnou silou? I ten sa predsa vyvinul na v podstate centristickú, i keď zároveň populistickú a antieurópsku  stranu.

„Nie je pravda, že vo francúzskych prezidentských voľbách bol porazený extrémizmus.“ Hovorí Mária Krasnohorská „Marine le Pen sa podarilo posunúť Národný front do stredu a vytvoriť z neho stranu, ktorá môže oklamať voliča. Ona zmenila rétoriku, ale podstata strany sa nezmenila.“

Problém Národného frontu

Pri zbežnom pohľade na francúzsku politickú scénu sa naozaj zdá, že politická scéna v tejto krajine bude prvou, ktorá sa zmenípodľa nových hlavných štiepení v spoločnosti: globalizácia verzus antiglobalizácia, proeurópskosť verzus euroskepticizmus.

No vďaka francúzskemu volebnému systému ide stále o marginálnu stranu. Francúzi svojich poslancov volia v jednomandátových okrskoch. Používajú pri tom dvojkolový systém – pokiaľ ani jeden kandidát nezíska hneď v prvom kole viac ako 50% hlasov, do druhého kola postúpia prví dvaja.

Ak sa aj do druhého kola častejšie dostanú kandidáti Národného frontu, spravidla sa proti nim všetci ostatní voliči spoja a zvolia ich oponentov. Národný front tak môže mať celonárodne podporu i viac ako 20%, no pre jeho extrémnosť a neprijateľnosť pre zvyšok populácie sa iba málokedy jeho kandidáti dostanú do parlamentu.

„Dnes majú iba dvoch poslancov,“ hovorí Krčmárik „aj keby sa ich podpora zvýšila desaťnásobne, bude to iba dvadsať. Aj keby sa ich podpora zvýšila stonásobne, budú mať stále iba 200 poslancov, čo nie je dosť na vládnutie.“ Dolná komora parlamentu má totiž až 577 poslancov.

Podľa Krčmárika je i volebný výsledok Marine le Pen v skutočnosti sklamaním. Aj napriek tomu, ako zreformovala Národný front. Napriek tomu, že z neho vyhodila svojho otca a posunula ho do stredu. Napriek migračnej kríze a teroristickým útokom v Paríži „za päť rokov vyrástla iba o 3,4%,“ pri porovnaní jej výsledkov v prvých kolách.

Predovšetkým však už Marine le Pen a Národný front nemajú veľký manévrovací priestor pre získanie väčšieho počtu voličov. „Ak sa posunie viac do stredu, tak môže splynúť s inými stranami a stratiť ten populistický drive, ťah“ a tak prísť o tvrdé jadro svojich voličov, hovorí Krčmárik. „Zároveň, ak sa neposunie, tak toto je jej strop.“

Mária Krasnohorská je tiež toho názoru, že Národný Front dosiahol v tomto momente svoj strop a to aj pre vnútorné nezhody v strane, napríklad v otázke Eura. „Le Pen najskôr požadovala, no potom sa z tejto pozície stiahla, návrat ku Franku. A celý jeden prúd predstavovaný Philippotom povedal, že akonáhle od tejto požiadavky Národný front odstúpi, odídu.“

To ale neznamená, že sa nemôže vrátiť opäť a silnejší pred voľbami v roku 2022. Najmä, ak prezident Macron zlyhá a sklame voličov a v krajine nastane ešte väčšia nespokojnosť a nedôvera k politikom. „Potom sa obávam, že sa môže vrátiť práve ten veľmi extrémny a tvrdý Národný front, aký sme poznali v minulosti.“

Celé video z diskusie


Článok vznikol na podujatí „Café Európa: EÚ a Francúzsko po prezidentských voľbách.“ ktoré zorganizovalo 23. mája 2017 Zastúpenie Európskej komisie na Slovensku s pomocou Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku (SFPA). Diskutovali veľvyslankyňa Mária Krasnohorská a vedúci zahraničného spravodajstva denníka SME Matúš Krčmárik.

Pin It

Prihláste sa na odber noviniek Café Európa