Blog
Z každého podujatia vám prinášame zhnutie hlavných myšlienok, videozáznam a krátky zostrih.

Schengen a voľný pohyb bez pasových kontrol je jedným z najpopulárnejších projektov Európskej únie. Po migračnej kríze však jeho imidž utrpel. Je Schengen funkčný? Ak má chyby, dokážeme ich opraviť?

Podľa posledného Eurobarometra vníma väčšina európskych občanov voľný pohyb osôb, tovaru a služieb medzi krajinami ako najpozitívnejší výsledok európskej integrácie.

Podľa slovenského diplomata a veľvyslanca s osobitným poverením pre migráciu Jaroslava Chleba si musíme uvedomiť, že Schengen je projektom, ktorý nezabezpečuje iba náš vlastný pohyb bez zdržaní na hraničných prechodoch. „Schengen bol od začiatku koncipovaný na to, aby sprostredkoval naplnenie všetkých štyroch slobôd EÚ.“

Schengen a jeho imidž po migračnej kríze utrpel, no jeho existencia je nevyhnutná pre fungovanie spoločného európskeho trhu. Preto sa podľa Chleba „až taká dráma nekoná“ a Schengenu nehrozí zánik, aj keď kríza odhalila viaceré problémy.

Schengen je podľa Chleba typickým príkladom viacrýchlostnej Európy. Nielen preto, že niektoré krajiny EÚ v ňom sú, ďalšie by chceli byť a tretia skupina sa naopak rozhodla zostať mimo.

Ale aj preto, že podmienky, ktoré museli rôzne krajiny splniť, keď vstupovali, sa líšili. Niektoré teda dnes podľa neho nechránia svoje hranice tak prísne, ako iné.

Skeptickejšia je právnička a riaditeľka Ligy za ľudské práva Zuzana Števulová. „Už rok a pol, možno dva, máme hraničné kontroly medzi niektorými štátmi. Je otázne, či pretrvajú, alebo budú zrušené.“

Migračná kríza podľa nej neodhalila iba technické nedostatky v Schengene, ale omnoho väčšie škody napáchala vo vzťahoch medzi štátmi. Neschopnosť zabezpečiť svoje hranice ale aj nedostatok solidarity vážne narušili dôveru medzi členmi Únie.

„Niektoré štáty, ktoré si veria viac medzi sebou, napríklad štáty severnej Európy, veľmi potichu hovoria o tom, že ak Schengen padne, či nevzniknú nejaké vlastné dohody medzi niektorými štátmi, ktoré si viac veria.“

Ako chrániť hranice?

Ako dôveru do vzťahov vrátiť? Jednou z prvých priorít musí byť navrátenie pocitu bezpečia európskym občanom. „Zabezpečiť vonkajšiu hranicu“ je však heslo, ktoré sa ľahšie vykrikuje, než vykonáva.

Môže byť vôbec hranica pevnejšia? Podľa Števulovej „Z podstaty demokratických štátov hranice nemôžu byť zavreté, ale sú už z podstaty priepustné.“ Zavreté hranice sú možné v režimoch, aký sme tu mali pred rokom 1989, alebo aký dnes majú v Severnej Kórei.

To však neznamená, že nie je zvrchovaným právom každého štátu určiť, kto na jeho územie môže vstúpiť. Určujú to jednak vlastné zákony štátu ale aj medzinárodné právo a poriadok.

Zaväzujú nás dohovory, ku ktorým sme dobrovoľne pristúpili, najmä Dohovor OSN z r. 1951 o právnom postavení utečencov, naň nadväzujúce azylové právo EÚ, ktoré vykladajú

Európsky súdny dvor pre ľudské práva a Súdny dvor EÚ.

Jednoduché a skratkovité heslá hovoria o tom, že všetkých migrantov treba na mori otáčať naspäť do krajín, odkiaľ vyplávali, nie privážať ich do Európy. Z pohľadu medzinárodného práva to ale nejde.

„Ľudia, ktorí prichádzajú podať žiadosť o udelenie azylu, sa musia na území krajiny nachádzať, alebo aspoň pred vstupnou bránou.“ V praxi to znamená, že ani najpevnejšia hranica nemôže zastaviť prílev žiadateľov o azyl. Aj keď sa ocitnú pred ňou, utekajúc pred smrťou, máme nielen morálny ale aj právny záväzok pustiť ich dnu.

„Pokiaľ sú ľudia v Stredozemnom mori zachránení loďami, ktoré plávajú pod vlajkou členského štátu EÚ, tak sú pod jurisdikciou EÚ a toho štátu. Musia byť zachránení, potom identifikovaní, musí prebehnúť konanie, ktoré určí, či podajú žiadosť o azyl, alebo budú niekam vrátení.“

Sú vnútri – a čo ďalej?

Podľa Chleba však krajiny prvého vstupu zlyhávajú práve v tom momente, keď žiadatelia o azyl vstúpia na ich územie a malo by s nimi prebehnúť spomínané konanie. „Grécky azylový systém, ktorý mal oddeliť tie osoby, ktoré majú právo na ochranu od ekonomických migrantov, totálne zlyhal.“

Števulová však upozorňuje, že tu nejde o rozdelenie na žiadateľov o azyl a ekonomických migrantov. „Sú to osobitné kategórie ľudí.“

Jadrom problému však nie je dohadovanie sa o správnom pomenovaní, sú nimi sekundárne pohyby tých, ktorí sa cez vonkajšiu hranicu akýmkoľvek spôsobom dostali do EÚ.

To by mal riešiť Schengenský informačný systém, mali by sa tým zaoberať národné štáty a ich polície a bezpečnostné služby, ktoré by mali úzko spolupracovať, vymieňať si informácie a dáta. Na to však treba veľkú dávku dôvery.

A dôvera je presne to, čo medzi štátmi v dôsledku migračnej krízy, neschopnosti zvládať nápory utečencov a rovnako veľkej neschopnosti prejaviť solidaritu, akútne chýba.

Celé video z diskusie:


Článok vznikol na podujatí „Ako zabezpčiť funkčný Schengen?“ ktoré zorganizovalo 3. apríla 2018 Zastúpenie Európskej komisie na Slovensku spolu so Slovenskou spoločnosťou pre zahraničnú politiku (SFPA). Diskutovali Jaroslav Chlebo, veľvyslanec s osobitným poslaním pre migráciu, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky a Zuzana Števulová, riaditeľka Ligy za ľudské práva.

Pin It

Prihláste sa na odber noviniek Café Európa