Predchádzajúce diskusie v Bratislave

Kto garantuje európsku bezpečnosť?

Kategória: Bratislava   |   Napísal: Tomáš Madleňák
Posledná aktualizácia: pondelok, 13. marec 2017, 13:01   |   Prečítané: 1148x

bezpecnostBAEurópska bezpečnosť je v súčasnosti ohrozená. Už mnoho mesiacov v našom bezprostrednom susedstve zúri vojna, vojensky najsilnejší člen EÚ opúšťa, a kľúčový spojenec spoza oceánu spochybňuje svoje záväzky voči európskym členom NATO. Kto v tejto situácii garantuje aj našu bezpečnosť?

Obrana a bezpečnosť celej Európy už desiatky rokov stojí na dvoch základných princípoch. Prvým sú garancie v rámci NATO, kde kľúčovú úlohu zohrávajú Spojené štáty.

Princíp, podľa ktorého útok na jedného z členov aliancie je útokom na všetkých je už od čias studenej vojny hlavným odstrašujúcim faktorom, pre ktorý si každý potenciálny útočník svoju agresiu radšej rozmyslí.

Tým druhým je prehlbujúca sa spolupráca európskych krajín v rámci Európskych spoločenstiev a neskôr Európskej únie. Spoločenstvá boli vytvorené s cieľom zabrániť ďalším vojenským stretom medzi odvekými rivalmi na kontinente.

Integrácia pre vedenie vojen kľúčových odvetví pod spoločnou nadnárodnou autoritou fungovala mimoriadne dobre. Dnes je súčasťou tohto systému, ktorý sa nafúkol o mnohé ďalšie oblasti a politiky, už 28 európskych štátov.

Rok 2016 však priniesol otrasy pod oboma spomínanými piliermi. Tým prvým bolo referendum o brexite. Náhle systém, ktorý desaťročia zabezpečoval mier medzi európskymi štátmi, opúšťa práve jeho vojensky najmocnejší člen.

Tým druhým bolo zvolenie Donalda Trumpa za prezidenta USA a jeho predvolebné aj povolebné vyhlásenia. Brexit chválil, povinnosť prísť na pomoc prípadnému napadnutému členovi NATO spochybnil.

Schopnosť Európy vyrovnať sa s bezpečnostnými hrozbami sa náhle nezdá byť taká jednoznačná. A hrozieb nie je málo.

Nebezpečenstvo z východu a z juhu

Na marcovej diskusii Café Európa v Bratislave sa predstavitelia vlády aj opozície vzácne no jednoznačne zhodli na tom, čo je najväčšou a najzásadnejšou vonkajšou hrozbou pre Európu, a teda aj Slovensko.

Podľa štátneho tajomníka Ministerstva obrany Róberta Ondrejcsáka, ako i poslanca NR SR za opozičnú SaS Juraja Drobu je to Putinovo Rusko. 

Róbert Ondrejcsák dodáva, že okrem „ruského revanšizmu“ na východe našu obrannú situáciu komplikuje aj situácia v našom južnom a juhovýchodnom susedstve. V Severnej Afrike a na Blízkom východe „regióny a štáty, ako sme ich poznali, už de facto neexistujú.“

Podľa Lukáša Parízeka nás hrozby a výzvy tak z východu ako i z juhu zastihli nepripravených. Vždy iba „reagujeme ad hoc.“ Mali by sme sa preto v EÚ zjednotiť a byť do budúcna pripravení efektívnejšie čeliť novým výzvam, nie iba sa ich snažiť hasiť, keď nastanú.

Zjednotenie a spoločný postup pri súčasných i prípravu na budúce hrozby však komplikuje brexit. EÚ opúšťa Veľká Británia, jej vojensky najsilnejší člen.

Podľa Parízeka však Británia naďalej chce ostať súčasťou spoločných európskych riešení v oblasti obrany a bezpečnosti. Opúšťajú úniu, no „neopúšťajú Európu.“ Spojené kráľovstvo taktiež ostáva členom NATO.

Koniec istôt

Európske krajiny na desaťročia v obrane mohli spoľahnúť na vojenskú moc ich spojenca spoza oceána. Táto situácia sa však po zvolení Donalda Trumpa zmenila.

V súčasnosti zo strany USA zaznieva najmä požiadavka, aby krajiny NATO dodržiavali záväzok vyčleňovať aspoň 2% svojho HDP na obranu. Tá je formulovaná ako podmienka prípadnej vojenskej pomoci pri napadnutí treťou stranou.

Róbert Ondrejcsák vysvetľuje, že toto číslo si vojenskí plánovači nevycucali z prsta. Je to približná suma, pri ktorej by ozbrojené sily štátu nemali upadať, ale sa aspoň mierne rozvíjať. Na robustný rozvoj vojenských kapacít to však rozhodne nestačí.

To, či by Slovensko malo vynakladať na ozbrojené sily viac peňazí, podľa Juraja Drobu nie je medzi politikmi a politickými stranami, možno s výnimkou extrémistov, vôbec otázkou.

Vzácnu politickú zhodu potvrdil aj prísľub do roku 2020 navýšiť naše výdavky na obranu na 1,6% HDP. Ten vyslovil prezident Kiska na summite NATO vo Walese v septembri minulého roku a k záväzku sa hlási Slovenská vláda, podporu má i u opozície.

Keďže v súčasnosti Slovensko dáva na obranu iba okolo 1 percenta HDP, opozičná strana SaS chce podľa poslanca Drobu predložiť i návrh ústavného zákona. Ten by mal súčasnú aj budúce vlády zaviazať zvyšovať každoročne výdavky na obranu o 0,1% HDP, kým by nedosiahli požadovanú hranicu 2%.

Hlavným problémom v tejto oblasti však nie je podpora politická, ale podpora verejnosti. I keď armáda patrí medzi inštitúcie s najvyššou dôverou u občanov, podľa Parízeka „ľudia nemajú radi túto tému. Ťažko sa im vysvetľuje, načo vynakladať finančné prostriedky na obranu v čase mieru.“

Droba mu dáva za pravdu. Tvrdí, že téma dlhodobo trpí tým, že pre obyčajných ľudí nie je dosť príťažlivá a zaujímavá. Preto „málokto je ochotný v tejto téme niečo reálne robiť.“

Slovenské riešenia

Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí v súčasnosti pripravuje novú Bezpečnostnú stratégiu SR. Jej súčasťou bude i Obranná stratégia, ktorá je pripravovaná Ministerstvom obrany.

Postoj Slovenska zdá sa zostáva nemenný – základom bezpečnosti Slovenska je a ostáva Severoatlantická aliancia. V európsku alternatívu k nej slovenskí politici zdá sa neveria. „Európsku armádu považujem za čistý žurnalizmus“ zhodnotil Ondrejcsák.

Ani radikálne slovenské riešenia, ako napríklad znovuzavedenie povinnej vojenskej služby, nemajú podporu. Róbert Ondrejcsák pre podobný krok nevidí politickú vôľu, ale z expertného hľadiska ani dôvod.

Lukáš Parízek však upozorňuje, že podobný krok nie je možné spraviť zo dňa na deň. Musíme sa preto aj v tomto prípade pozerať do budúcna a predvídať možný vývoj situácie.

Dávať vojenský výcvik všetkým občanom je však nielen zatiaľ nepotrebné, no i potenciálne nebezpečné v časoch, kedy na Slovensku narastá extrémizmus. Bezpečnostné i obranné stratégie pre Slovensko by sa mali zamerať nielen na vonkajšiu obranu, ale aj na vnútorné hrozby.

Parízek potvrdzuje, že nová stratégia bude „menej medzinárodná“ než tá posledná z roku 2005. Tá bola vytvorená v inej dobe, počas prebiehajúcej integrácie Slovenska. Naopak sme však za posledné desaťročie zanedbali vnútorné otázky bezpečnosti.

Vnútorné a vonkajšie nebezpečenstvo

Ak diskutujeme o bezpečnostných a obranných výzvach pre Slovensku aj Európu, nemôžeme nielen opomenúť, že môžu prísť tak zvonka ako i zvnútra, ale i to, že spolu súvisia.

Rusko nie je hlavnou výzvou pre našu a európsku bezpečnosť iba priamou vojenskou silou. Možno omnoho nebezpečnejšie sú iné, skryté formy agresie zo strany Kremľa.

Informačná vojna je realita. Prezidentské voľby v USA ukázali jej silu. Podozrenia z ruského vplyvu a pokusov o ovplyvňovanie sa nevyhýbajú ani francúzskym voľbám, ktoré nás čakajú v apríli. Aj Slovensko skôr či neskôr čakajú voľby.

Silu dezinformačných kampaní a informačnej vojny však pociťujeme už dnes. Podľa Parízeka však nejde vo svojej podstate o nič zásadne nové. V dnešnej dobe navyše nie je technicky možné tok informácií, a tým i dezinformácií, zastaviť.

Jedinou možnosťou je teda zaistiť, aby si občan sám dokázal uvedomiť, ktoré informácie sú a ktoré nie sú dôveryhodné. To sa dá dosiahnuť predovšetkým cez vzdelanie, ale aj efektívnejšou komunikáciou našich zahraničnopolitických stanovísk.

Podľa Drobu je potrebné demaskovať a pomenovať tých, ktorí na Slovensku šíria propagandu. „Slovenská trollosféra je zahltená informáciami, ktoré určite pochádzajú od Ruskej tajnej služby.“ Oceňuje najmä činnosť občianskeho - tretieho sektora v tejto oblasti.

Kto garantuje európsku bezpečnosť?

Kto teda garantuje našu bezpečnosť? Zdá sa, že napriek otrasom a novým výzvam jej podstata zostáva nezmenená. V oblasti vonkajších hrozieb je jej základom naďalej NATO. Éra transatlantickej spolupráce zatiaľ nekončí. Končí iba éra čierneho pasažierstva krajín, ktoré sa spoliehali na NATO a neplnili si svoje záväzky.

Podľa Parízeka medzi občanmi  často panuje predstava, že na vlastnú armádu a obranu nemusíme vynakladať prostriedky, pretože máme NATO. To je však zásadným nepochopením podstaty aliancie a toho, že „aj my sme NATO.“

V oblasti vnútorných hrozieb taktiež ide o staré taktiky, iba umocnené novými technológiami. V boji s nimi zatiaľ Slovenská republika robí žalostne málo a zdá sa, že štát suplujú občianski aktivisti.

Ak ide o národnú bezpečnosť, nemôžeme sa spoliehať iba na ich dobrovoľnícku prácu. Nakoľko tieto nové hrozby a výzvy teda bude reflektovať nová Bezpečnostná a Obranná stratégia SR, sa dozvieme už čoskoro.


Článok vznikol na podujatí „Café Európa: Kto garantuje európsku bezpečnosť?“ ktoré zorganizovalo 7- marca 2017 Zastúpenie Európskej komisie na Slovensku s pomocou Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku (SFPA). Diskutovali poslanec NR SR za SaS Juraj Droba, štátny tajomník Ministerstva obrany SR Róbert Ondrejcsák a štátny tajomník Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Lukáš Parízek.

logo

© 2015 Café Európa