Blog
Z každého podujatia vám prinášame zhnutie hlavných myšlienok, videozáznam a krátky zostrih.

Slovenskom v posledných týždňoch hýbal Marakéš. Poslanci tam odmietli ísť a neprijali globálny rámec OSN pre migráciu. Vláda však zároveň prijala dokument o uľahčení pracovnej migrácie.

Na jednej strane migráciu odmietajú, na druhej tí istí ľudia hovoria, že ju potrebujeme. Sú nejaké druhy migrácie, ktoré s navzájom vylučujú? O čom bol marakéšsky globálny kompakt, kvôli ktorému minister zahraničia Lajčák najskôr podal demisiu? Aj keď ho premiér nakoniec presvedčil, aby predsa len vo funkcii zostal, časť národa ho naďalej častuje ako vlastizradcu, lebo kompakt chcel prijať.

Vedúca slovenskej pobočky Medzinárodnej organizácie pre migráciu, ktorá funguje pod OSN, Zuzana Vatráľová vysvetľuje, že táto dohoda nemá právnu záväznosť. „Ak niektorá z krajín nebude napĺňať jej ciele, nebude nijako právne postihnuteľná.“

Jej ciele  v žiadnom prípade neznamenajú nejaké počty či kvóty na to, koľko má konkrétna krajina prijať migrantov. Nehovorí, či by migrácie malo byť viac, alebo menej, iba uznáva, že existuje. Hlavným cieľom je, aby si krajiny pred ňou nezatvárali oči a pri zvládaní migračných otázok si navzájom pomáhali. „Žiadna krajina nezvládne migráciu sama.“ Dodáva Vatráľová.

Unikátny je marakéšsky kompakt v tom, že nabáda k takejto spolupráci všetky krajiny. Krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, aj krajiny finálnej destinácie. Ani to nie je ničím novým. Slovenskí politici už roky hovoria o riešení problémov tam, kde vznikli a o potrebe spolupráce s krajinami, cez ktoré do Európy migranti prichádzajú.

Odkiaľ sa vzal všetok ten hejt?

Prečo teda proti tomuto dokumentu vznikla taká vášnivá opozícia?

Podľa Barbory Meššovej z Ligy za ľudské práva je to jednoducho tým, že politici sa podriaďujú prieskumom verejnej mienky. Nemajú záujem vysvetľovať a formovať ju. Radšej sa „snažia priblížiť tomu, čo si myslia, že chcú ľudia.“ Ide teda o klasický nezodpovedný populizmus,  založený na nepravdách, možno až úmyselných lžiach.

Dôkazom je podľa Meššovej časté tvrdenie niektorých, že kompakt vraj nerozlišuje medzi legálnou a nelegálnou migráciou. „To je práve základom toho dokumentu. Preto sa aj volá, že je to pakt o riadenej a legálnej migrácii.“ (Celým názvom „Globálny rámec o bezpečnej, riadenej a legálnej migrácii“).

Zuzana Bargerová z Centra pre výskum etnicity a kultúry dodáva, že svoju rolu zohráva aj základné nepochopenie toho, ako sa tvoria zákony a dohody. „A taktiež nepochopenie toho, ako funguje spolupráca medzi vládami vo veľkých otázkach sveta.“

Ak celkom nerozumieme ani tomu, ako sa vytvárajú jednoduché pravidlá v našej krajine, o to ľahšie sa necháme presvedčiť o globálnych konšpiráciách. Napríklad, že nám OSN núti migrantov, hoci OSN takú právomoc nemá a je to zjavný nezmysel.

A predsa migrantov chceme?

Zároveň, ako prebiehala priam hysterická celospoločenská diskusia o marakéšskom pakte, naša vláda prijala stratégiu zameranú na pracovnú mobilitu cudzincov. Jednoduchšie povedané, slovenskej ekonomike chýbajú pracovné sily. Hrozí jej, že bude pomalšie rásť, a preto potrebujeme ekonomických migrantov.

Presne tú kategóriu ľudí, ktorými nás politici na vrchole migračnej krízy strašili. Vraj medzi skutočnými utečencami sa skrývajú aj ekonomickí migranti. A tých nemáme púšťať. Dnes už ich ale potrebujeme.

Nie, že by naša vláda teraz chcela prijať utečencov, ktorí do Európy prišli z Afriky či Blízkeho východu. Hoci Meššová, Vatráľová ani Bargerová nepochybujú, že aj medzi nimi by sa našli šikovní ľudia, ktorí chcú pracovať.

Avšak nezodpovedná, až nenávistná rétorika z čias migračnej krízy pred poslednými voľbami zasiala v slovenskej spoločnosti strach, ktorý dnes plodí nebezpečné ovocie. Počas nedávnej diskusie v Prešove na túto tému sa z hľadiska viac krát opakovalo, že ľudia nemajú problém s migrantmi, „len nie moslimov!“

Slovenskí politici sami vytvorili situáciu, kedy je politicky nepriechodné prijať čo i len pár sirôt zo Sýrie, pretože ľudí naučili až iracionálne báť sa iného náboženstva. Bolo by naivné myslieť si, že s tým strachom nemá nič spoločné aj odlišná farba pokožky.

Slovenská vláda preto chce riešiť nedostatok pracovnej sily náborom ekonomických migrantov z krajín, ktoré by nám mali byť kultúrne bližšie. Najmä zo slovanského, bieleho a kresťanského Srbska či Ukrajiny.

Budeme však naozaj mať menší problém prijať ich? Docentka z Užhorodskej univerzity Nataliya Maradyk sa presťahovala na Slovensko, pretože sa tu vydala. Hovorí, že to preto mala o čosi ľahšie. Avšak väčšinou Ukrajinci idú radšej do Poľska či Česka, kde jednoduchšie získajú pobyt.

Okrem byrokracie je to ale aj o ľuďoch. „Slovensko je stále veľmi konzervatívna krajina, ktorá ťažko prijíma niečo iné“ hovorí. Prípady nevraživosti Slovákov voči Ukrajincom či Srbom nie sú už dnes žiadnou neznámou.

Škoda, ktorú populizmus založený na rozsievaní strachu napáchal, je omnoho hlbšia, než si uvedomujeme. Možno si to vláda uvedomí, až keď v našom priemysle naozaj nebude mať kto pracovať, pretože Slováci zo strachu odmietnu aj tých im najpodobnejších, no stále cudzincov.

Celé video z diskusie:


Článok vznikol na podujatí „Café Európa Prešov: Sme schopní prijať utečencov?“, ktoré zorganizovalo 27. novembra 2018 Zastúpenie Európskej komisie na Slovensku spolu so Slovenskou spoločnosťou pre zahraničnú politiku (SFPA). Diskutovali Zuzana Vatráľová, vedúca Úradu IOM Slovakia v Bratislave, Barbora Meššová, Liga za ľudské práva, Zuzana Bargerová, Centrum pre výskum etnicity a kultúry CVEK a Nataliya Maradyk, spolupracovníčka SFPA.

Pin It

Prihláste sa na odber noviniek Café Európa